Tri okamihy s básnikom Gabrielom Némethom
Jarná odysea
Poludnie plaší párik vtákov,
dohral starý dobrý Bach.
Lesom znie spev nákov,
miluješ, milujem, len žiadny strach.
V zákutiach počuť trilkujúceho slávika,
je šum lístia – chvejú sa navždy stromy.
Srdce ako semafor, v čase zabliká,
napnutý na strunách – hlas huslí sa lomí.
Cítiť prítomnosť lesného orchestra,
starý dub sa oprel o krídlo klavíra.
Obloha vo sviežich farbách pestrá,
na bielu mrazivú zimu iba spomína.
Báseň nad obrazom
Obloha sa jarí v azúrovom blankyte,
červené ruže ešte spia zrána vo váze.
Slová sú v srdci ako perly ukryté,
vlastné stopy v nás, večnosti v obraze.
Prišla tá pravá jar z rúk básnika,
s farbami dúhy večnosti nad obrazom.
Čosi sa rodí – Čosi nové zaniká,
menía sa farby – teraz, na povel a razom.
Zima už dávno vyprala svoje perie,
vie, čo je čas čestne odísť potichučky.
A jar si iba právom ako Lady berie,
to tajomstvo vŕzgajúcej a zhrdzavenej kľučky.
Nesmrteľné Yesterday
Poludnie zovrelo ako voda na kávu.
Sedím a spomínam,
na rok tisíc deväťsto osemdesiat,
keď zastrelili Lennona.
Napnutý ako struna na gitare
prijal som túto správu,
a pýtal sa Boha,
kde je jeho spravodlivosť.
On iba chytil do ruky gitaru,
a zaspieval do noci
nesmrteľné Yesterday.
